A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | R | S | T | U | V | W | Z

Bulharsko - Cestopisy

8 dní na južnom pobreží Čierneho mora

Dovolenka strávená v Primorsku s výletmi do Kitenu a Sozopolu v závere leta 2012. Cestopis s opisom miest a nejakými tipmi, čo vidieť, kam sa ísť či neísť najesť, kde čo vyskúšať :)

OSEM DNÍ NA JUŽNOM POBREŽÍ ČIERNEHO MORA (PRIMORSKO, KITEN, SOZOPOL)

O tom, že Primorsko vôbec existuje som ešte pár rokov dozadu ani len netušil, dozvedel som sa o ňom až začiatkom roku 2008. Vtedy sme sa s partiou kamarátov dohodli, že pôjdeme spolu na dovolenku k moru (moju prvú v živote, a tak si viete predstaviť, ako veľmi som sa na ňu tešil). Už len vybrať krajinu a miesto pobytu. Voľba nakoniec, po doporučení jedného z kamarátov z partie, padla na Primorsko. Už tam totiž bol a poznal ho. Takže môj prvý kontakt s Bulharskom ako takým a Primorskom zvlášť bol prostredníctvom katalógu cestovnej kancelárie. V katalógoch sa väčšinou píše o Primorsku ako o obľúbenom letovisku, kde si prídu na svoje ako rodiny s deťmi kvôli plážam s pozvoľným vstupom do mora, ako aj mladí, najmä vďaka možnostiam zábavy, ktoré Primorsko ponúka. Okrem týchto informácií som o ňom nevedel nič iné. Čo nás tu vtedy čakalo, bolo pre mňa milým prekvapením: 10 dní oddychu, zábavy, vyvaľovania sa na pláži, chodenia po miestnych podnikoch a reštauráciách plných skvelého jedla a pitia za veľmi prijateľné ceny. Odvtedy sa stalo Bulharsko ako také, no zvlášť práve Primorsko, mojou srdcovou záležitosťou.

Tento rok som už ani nedúfal, že nakoniec pôjdem do Bulharska, vypadalo to tak, že dni voľna, ktoré ma v práci začiatkom septembra čakali, strávim doma v Trenčíne. Avšak nakoniec to skončilo úplne inak. Prehovoril som maminu, že keby som mal ísť do Bulharska sám, tak ma to cenovo vyjde takmer rovnako ako zaplatiť to druhému, a tak som ju zobral so sebou… …Budík ráno o 5-tej je pre väčšinu ľudí dosť nepríjemnou záležitosťou, ja nie som výnimka. A to napriek tomu, že väčšinou takéto vstávanie zvládnem bez problémov. Tento raz som sa ale naň tešil už od večera – zvukom nového hitu od Scorpions – Sting in the tail totiž začínala dovolenka, ktorej cieľ bolo už po tretí raz Primorsko. Let z Bratislavy do Burgasu bol naplánovaný síce až napoludnie (utorok 4.9.2012), avšak na letisku je vždy treba byť minimálne 2 hodiny pred odletom. Museli sme teda ísť na vlak, ktorý z Trenčína vychádzal už o pol siedmej. Cesta na letisko bola bez nejakých problémov a po 10-tej začal Check-in, teda registrácia pasov a cestujúcich. Čas od Check-in-u až po nástup do lietadla a vlastne až po príjazd do Primorska mi prešiel veľmi rýchlo. O približne 16:00 hod. miestneho času (oproti SR + 1 hod.) už sme boli na izbe v hoteli Penelope, Ulica Neptun 15, a mohla začať tá pravá vysnívaná dovolenka. Osprchovali sme sa, prezliekli sa a vyrazili sme do centra mestečka na vybavenie základných vecí ako sú zámena peňazí za miestnu menu leva, večeru v mojej obľúbenej reštaurácii Lilija na rovnomennej ulici a neskoršiu prechádzku po severnej pláži späť k hotelu . Ešte som skočil do susedného obchodu (na ulici Perla) kúpiť vodu a fľašu Jambolskej rakie, sadli sme si na balkón a začali vychutnávať dovolenkovú atmosféru ;) … Približne o ôsmej večer bulharského času sme unavení po ceste akosi rýchlo zaspali. Vyzeralo to tak, že budeme spať až do rána, no zrazu tesne pred 23 hod. sme sa prebudili a začuli hrať nejakú zaujímavú hudbu z podniku, ktorý sa zdal byť veľmi blízko. Pozreli sme s mamou na seba a keďže sme sa cítili po 3 hodinách vyspatí, rozhodli sme sa ísť preskúmať situáciu a zistiť, odkiaľ idú tie zvuky. Vyšli sme von a dali sme sa smerom, odkiaľ sa šírili. Reštaurácia so živou hudbou na ulici Stara Planina bola nakoniec tá, ktorú som si pamätal ešte z prvej návštevy Primorska. Tu som si prvý raz dal ich národný destilát Mastiku. Do tejto reštaurácie sa dostanete tak, že na ulici Perla v smere od severnej pláže zahnete na prvej križovatke s asfaltovou cestou doprava. Na ulici Laguna síce pokračuje cesta, ktorá križuje ulicu Perla, ale tá nie je vyasfaltovaná, a tak by ste sa nemali zmýliť. Po 4 rokoch a niekoľkých dňoch, som si práve v tejto reštaurácii zopakoval moju predchádzajúcu návštevu a dal som si Mastiku. Kým nám priniesli objednanú Mastiku s Pliskou (bulharský koňak, od čias socializmu veľmi známy aj u nás), hudba akurát skončila, a tak sme mali istotu, kam pôjdeme nasledujúci večer na večeru. Okolo 1-nej nadránom sme sa vrátili späť na hotel a tentoraz už nadobro zaľahli a spali do rána. Bol to trochu zvláštny večer, nestáva sa často, že by som mal v jeden večer v podstate dva.

V stredu ráno po raňajkách, ktoré sme prvý aj posledný raz absolvovali až okolo pol 10-tej, sme sa zbalili a vydali sa na severnú pláž. O jedenástej dopoludnia bola síce naplánovaná schôdza s delegátkou, avšak zhodnotil som, že pre mňa nebude potrebná, tak tam šla iba mamina, ktorá bola v Bulharsku prvý raz. Ja som ostal na pláži, kde na mňa „Oskar“ celkom statočne útočil a nakoniec som večer jeho lúčom podľahol a zostal spálený na takmer celej prednej časti tela. Takže sme bulharské vínko použili aj trochu netradičným spôsobom – na obklady :) … Primorsko má dve pláže, severnú, kde je more väčšinou nepokojné, robia sa vlny, pričom práve tie sem priťahujú veľa ľudí vrátane mňa. Je totiž skvelý relax postaviť sa čelom k rezidencii Perla a vrchu Kitka do mora a len tak sa húpať vo vlnách, ktoré človeka doslova vytrhnú z piesku do výšky aj niekoľko desiatok centimetrov nad zem. Druhou plážou, o ktorej ale zatiaľ stále nemôžem podať svedectvo, je južná pláž. Vraj je tam voda pokojná. Tomuto tvrdeniu aj verím, lebo sa nachádza v Diabolskom zálive presne oproti Kitenu (v kitenskej časti sa tento záliv nazýva Atliman, aj keď sa jedná v podstate o ten istý). Popri mori pohodlne prejdete práve až do Kitenu. Južná primorská pláž sa nachádza hneď vedľa ústia Djavolskej reky (Diabolskej rieky). Pri ústí nájdete na kameňoch kríž. Všetko toto krásne uvidíte z prístavu. Obe pláže spája to, čo je charakteristické takmer pre všetky v turistických strediskách v Bulharsku. Nachádza sa tu niekoľko barov, kde vám načapujú vynikajúce osviežujúce pivo, či už domáce, alebo aj české, spravia alkoholické aj nealko miešané drinky, či sa tu len tak posadíte a dáte si kávu. Sú na nich k dispozícii aj vodné atrakcie, najmä „vodné banány“. Večer sme sa šli prejsť do mesta, po ceste naspäť sme sa zastavili v reštaurácii známej z predchádzajúcej noci a dali sme si pizzu s vínom, resp. pivom. Vo štvrtok ráno sme sa dohodli, aj z dôvodu môjho nadmerného slnenia v predchádzajúci deň, že si dáme dva dni na výlety, ktoré sme mali na pláne. Akurát neboli presne určené dni, kedy ich zrealizujeme. Prvý z nich bol do malej osady neďaleko Primorska, Kitenu. Približne o 9-tej sme sa vybrali aj s fotoaparátmi na autobusovú stanicu. Taxi sa nám platiť nechcelo, pýtajú za 5 kilometrov do Kitenu zhruba 5-násobok ceny lístka v autobuse.

Stanica, z ktorej sa vyráža na autobusové tripy, je na začiatku Primorska, dostanete sa na ňu jednoducho. Stačí, ak sa z ktoréhokoľvek ubytovacieho zariadenia dostanete na jednu z 2 hlavných ulíc, ktoré vás tam dovedú. Jedna je pôvodná hlavná ulica Treti Mart (3.marec), druhá sa volá Iglika, pričom jej význam vzrastal postupne ako sa budovali hotely v severnej časti Primorska, najmä Grandhotel Primorsko, Queen Nelly, ale samozrejme aj ďalšie. Tie sú totiž postavené v tesnej blízkosti tejto ulice. Týmito ulicami sa dáte smerom od mora a dovedú vás ku stanici. Z ulice Treti Mart pôjdete okolo hotela Sunrise a pri ňom zahnete doprava, po Iglike môžete prejsť buď okolo hotela Sim a napojiť sa na Treti Mart smerom doprava, alebo sa doprava dať už pred obchodom s potravinami približne v dvoch tretinách ulice a prejsť okolo tenisových kurtov. Sprava budete vidieť obytné domy, dosť značne je na nich vidieť stopa času. Za kurtmi zabočíte doľava a prejdete okolo aquaparku po ľavej strane, ručnej autoumyvárne a reštaurácie napravo, dáte sa doprava a ste tam. Priamo na stanici sa nachádza penzión Julia. Spomínam ho z toho dôvodu, že sa často objavuje na stránkach slovenských cestovných kancelárií. Tým, že stanica je vzdialená asi 550-600 metrov od pláží, je na každom, aby si urobil názor, či sa oplatí v tomto penzióne ubytovať alebo nie.

Zo stanice sa dostanete okrem Kitenu napríklad do Sozopolu, Burgasu, Careva, ale trebárs aj do Plovdivu, Sofie a iných miest na západe krajiny. Autobusy do Kitenu, Sozopolu a Burgasu idú približne každú hodinu. Nebudem tu uvádzať presné časy, každý rok sú trochu upravené. Každopádne, čo môžem uviesť sú ceny lístkov. Napríklad z Primorska do Kitenu (5 km) sme v roku 2012 zaplatili 1 lev (cca. 0,50 eur), do Sozopolu (25 km) ale už 4,50 leva, do Burgasu (60 km) by to vyšlo 6 leva. K autobusom ešte jedna malá rada, ktorá je celkom užitočná. Nakoľko jazdia poväčšine autobusy, ktoré majú formu a veľkosť dodávky so sedadlami, nie vždy sa zmestíte do spoju, ktorý máte vyhliadnutý. Stalo sa nám to, keď sme sa chceli vrátiť zo Sozopolu (7.9. – piatok, deň po štátnom sviatku, ale bol predĺžený víkend). Bolo tam zle označené miesto, odkiaľ autobus mal ísť, a keď sme si všimli, že už stojí na zastávke, bolo neskoro – bol plný. Museli sme čakať ešte ďalšiu hodinu a nebolo to moc príjemné. Takže stojí za to, zistiť si presne, odkiaľ autobusy idú späť do strediska, kde máte ubytovanie, aby sa vám takáto situácia nestala. Je totiž možné, že by ste museli využiť služby taxíkov. Ja si však viem predstaviť príjemnejšie investované peniaze.

Späť však k výletu do Kitenu. Prišli sme tam zhruba o pol 11-tej doobeda a tí, ktorí ešte neležali na pláži, tam akurát kráčali, prípadne sa určite chystali. Slnečné lúče neboli také silné, aby sa nedalo opaľovať aj cez obed, teplota bola niekde na úrovni 27-28 °C, Slniečko sa občas schovalo za roztrúsené oblaky, takže bolo úplne ideálne počasie na opaľovanie a kúpanie.

Zo stanice sme sa vydali doľava, s vedomím, že niekde za lesom sa nachádza kitenská severná pláž, známa aj ako pláž Atliman. Aj keď som sa netrafil o jednu uličku hneď na úvod prechádzky, nemali sme odbočiť hneď za budovou stanice, ale až o kúsok ďalej, nevadilo to. Takisto sme sa napojili na cestu vedúcu až k pláži. Po pláži sme sa dali doprava a okolo vodného baru Tekila sme prešli na cestičku, ktorá vedie okolo mora. Avšak ani po niekoľkých návštevách Kitenu neviem presne kam mala viesť. Pravdepodobne mala byť vybudovaná tak dokonale ako v Primorsku, kde vás takáto cestička dovedie zo severnej pláže až k prístavu a potom do centra, no nejako buď nikdy nebola dokončená, alebo bola, avšak je v súčasnosti vo veľmi zlom stave. Pre rybárov je však ako stvorená – otvorená do mora, nedolieha sem hluk z pláže ani z mesta či hotelov, lode vodu dostatočne rozhýbavajú. Verím, že odtiaľto sa neodchádza s prázdnou … V určitom bode vašej prechádzky cestičkou sa treba rozhodnúť, či sa vrátiť alebo pokračovať po skalách a sutine ďalej a po pár metroch sa napojiť na ďalšie, veľmi krátke pokračovanie tejto cestičky. Po rozhodnutí pokračovať budete mať po pár metroch možnosť po trochu strašidelných a rozbitých schodoch vyjsť do centra.

Bohužiaľ, na Bulharsku je veľmi vidieť prechod zo socializmu ku kapitalizmu po roku 1989. Predsa len, krajina je na európske pomery dosť chudobná, jej obyvatelia, najmä starší, žijú viac z pocitu spolupatričnosti medzi sebou ako z nejakých veľkých príjmov, priemerný príjem zamestnaného Bulhara je 699 leva, teda 350 eur (údaj je z roku 2011), starobné dôchodky sú asi na polovičnej úrovni. Dlho boli hlavné zdroje príjmov obyvateľstva najmä z poľnohospodárstva, v súčasnosti sa už všetky vekové kategórie (vrátane malých detí) skôr živia turistickým ruchom (prenajímanie izieb v domoch, penziónoch, predaj rôznych predmetov, stravovacie služby). Chcel som tým vyjadriť, že nie všade v Bulharsku to žiari novotou a pekným prostredím, sú tu aj miesta, a nie je ich málo, ktoré jednoducho treba prehliadnuť a povedať si, „veď toto máme občas aj doma na Slovensku“. Jednoducho, Bulhari na nejaké drahé opravy domov či ulíc nemajú peniaze. Takými nie veľmi prívetivými miestami sú napríklad sídliská v Burgase, či Varne, kde sú paneláky v hroznom stave, ošarpané, šedivé. Takým miestom je aj táto cestička v Kitene, teda, minimálne jej časť. Naproti tomu, v Burgase sa stavia nový letiskový terminál a myslím, že nebude trvať dlho a turisti budú vybavovaní už len v ňom. Takisto veľa hotelov je na veľmi dobrej úrovni a môžu sa smelo porovnávať s hotelmi na západe. Navzdory ekonomickej situácii sú Bulhari veľmi priateľskí, s každým sa môžete bez problémov porozprávať a vždy budete mať radosť, lebo vám spríjemní chvíľu. A práve pohostinnosť vám určite vynahradí vyššie spomínané nedostatky.

V centre sme si popozerali rôzne obchodíky, pričom každý návštevník by sa mal minimálne pristaviť pri jednom z obchodíkov či stánkov s keramikou a popozerať si ju. Tento tradičný suvenír je veľmi populárny a každá nádobka či tanierik je veľmi pekný. Nestojí veľa a bude vám pripomínať príjemnú dovolenku zakaždým, keď z nej pôjdete jesť.

Po chvíľkovej zastávke v centre Kitenu sme pokračovali v našej vychádzke smerom na južnú pláž. Keďže teploty išli v priebehu dopoludnia ešte viac nahor a teplomer v centre ukazoval viac ako 30 °C, bol som veľmi rád, keď som si v plážovom bare objednal dobre vychladené čapované pivo Šumensko, pochádzajúce z mesta Šumen v severovýchodnej časti Bulharska, západne od Varny. Aj keď obľubujem skôr iné značky bulharského piva (Zagorka a Ariana, z pivovaru v Starej Zagore, ktorý má pod palcom Heineken, rovnako ako napríklad náš Zlatý bažant, či Kamenitza z pivovaru v Plovdive), v tej chvíli mi dobre padlo. Po oddychu v bare sme pokračovali naspäť do centra, mal som totiž chuť sa zastaviť v jednom z mojich obľúbených podnikov v Kitene, kde sme s partiou strávili pred pár rokmi niekoľko hodín pri vynikajúcich miešaných drinkoch – v Cocktail bare. Nájdete ho zhruba 100 metrov ponad južnú pláž na ulici Briz, ktorá smeruje do centra. Avšak po pohľade na jeho zmenený interiér som sa rozhodol tam tentoraz nezavítať. Nie že by bol zmenený na horší podnik, avšak zrazu som ho nevnímal ako podnik, ktorý mi má oživiť spomienky, ani „naše“ miesta tam už neboli v pôvodnom usporiadaní. Avšak ak nezmenili ponuku nápojov, čo logicky nemôžem v tejto chvíli potvrdiť ani vyvrátiť, môžem ho odporučiť, určite v ňom strávite niekoľko pekných chvíľ. V centre sme sa ešte prešli popri obchodíkoch a stánkoch s občerstvením, avšak mamina bola tentoraz už dosť hladná, a tak sme zašli do pizzerie Astorija na hlavnej ulici Strandža približne v miestach oproti hotelu Kiten Beach 4*. Ja na kuraciu polievku, mamina na palacinku. Po ochutnaní oboch, môj výber bol v horúcom počasí asi o niečo lepší  … Pri obedovaní nám ušiel čas celkom rýchlo a mohli sme prejsť späť na stanicu a autobusom pred treťou hodinou sa vrátiť do Primorska. Bolo však stále len poobedie, v hoteli sme si teda zbalili veci a odkráčali zavŕšiť deň na pláž. Zaužívaný večerný program v poradí večera, prechádzka, sprcha, spánok, sa trochu zmenil v okamihu, keď sme prišli k mestskému pódiu, kde práve prebiehala medzinárodná folklórna súťaž. Nakoľko som ale bol už veľmi hladný (veď od obeda okolo 13-tej hod som až do 20-tej hod. nič nejedol), vychutnával som si predstavenia už s palacinkou v ruke. Sympatická slečna, ktorá mi ju zboku mestského úradu predávala, a s ktorou som sa dal na chvíľu na druhý deň do reči, pochádzala zo Španielskeho Burgosu. Čo bol však pre mňa väčší šok, hovorila plynule po bulharsky. Škoda, že nevedela aj trochu po anglicky, predsa len, v bulharčine naša konverzácia skončila pri štvrtej vete.:) Po hodinu a štvrť trvajúcich predstaveniach skončila súťaž a my sme šli ešte na susednú ulicu Treti Mart na kebab. Najedli sme sa, posedeli a keď sme sa zdvíhali zo sedadiel, akurát sme začuli ešte hudbu z pódia. Akurát prebiehalo vyhlasovanie výsledkov, pričom víťazi boli z Maďarskej Budapešti, Rumunského Targu Mures a myslím, že aj jeden z bulharských súborov. Po vyhlásení výsledkov sa ľudia začali rozchádzať, a tak nám bolo jasné, že nič viac sa konať nebude. Prešli sme sa späť na hotel a pustili si televíziu. Bol to pekný, ale aj únavný deň, a tak sme sa po osprchovaní už len chvíľu rozprávali a šli spať.

Piatok začal ako ostatné dni raňajkami a pokračoval ako deň predchádzajúci – cestou na stanicu, tentoraz bol cieľom Sozopol. Počasie už začalo pripomínať, že hlavná sezóna už skončila, predsa len, už bol 7. september. Bolo pod mrakom, od rána každý čakal, kedy začne pršať. Na plážach zaviali červené vlajky, a teda kúpať sa nedalo. Práve toto sú chvíle, kedy si poviete, že deň na výlet ste si ani nemohli vybrať lepšie. Aspoň ma nemrzelo, že nie sme na pláži, čo je pravidelne hlavný cieľ mojich dovoleniek, ak sa práve nejedná o poznávací zájazd. Akurát fotky nevyšli tak, ako pri slnečnom počasí. Ešteže mám nejaké aj z prvej návštevy strediska v strede južného pobrežia v auguste 2009.

Sozopol, Bývalá rybárska osada, ktorou je vlastne väčšina čiernomorských stredísk vrátane Primorska, je dnes centrom a najrozvinutejším strediskom južnej časti pobrežia. Teda, za predpokladu, že medzi strediská na juhu nezaraďujem tie, ktoré sa nachádzajú severne od Burgasu - Slnečné pobrežie, Nesebar a Pomorie, a ktoré sa v niektorých článkoch medzi ne radia. Predsa len, Burgas mi pripadá ako ideálne miesto na rozdelenie bulharského čiernomorského pobrežia na severnú a južnú časť.

Pred 10:00 hod. sme boli na mieste. Stanica v Sozopole je umiestnená priam ideálne pre všetkých – pre návštevníkov, ako sme boli my, teda tých, čo prídu na výlet na jeden deň a ich cieľom je najmä historická časť mesta, ale aj pre tých, ktorí sa trebárs idú práve ubytovať a prišli „na vlastnú päsť“, keďže väčšina z penziónov a hotelov je situovaná v novej časti. Stanica je totiž umiestnená práve medzi týmito dvomi časťami, a tak sa za pár minút dostanete pohodlne do ktorejkoľvek z nich. My, čo sme prišli na výlet a za poznaním tzv. starého mesta (Stari grad), sme zo stanice vyrazili buď rovno do centra starého mesta, ktorým je najmä ulica Apolonia (Námestie Chána Kruma začína formálne už priamo na stanici), alebo okolo kultúrneho centra doľava dolu k prístavu bulharského vojenského námorného loďstva. Odtiaľto je vpravo na ostrove Sv. Kirila (Cyrila) vidieť aj jeho veliteľstvo. Teda, vraj, momentálne to skôr vyzerá, že snáď už len bývalé. Prístav sa rozprestiera na ulici Krajbrežna. Je strážený a fotiť sa nesmie, na čo sme boli aj upozornení, ale keď už tam človek je, prečo by si nespravil pamiatku?  Veď o pár metrov ďalej nás nesledoval už vôbec nik a fotili tam viacerí.

Chán Krum sa preslávil najmä vo vojnách proti Byzancii začiatkom 9. Storočia, ktorými zväčšil pre Bulharov územia. „Zápisy o ňom hovoria, že bol energický, smelý a tvrdý vládca, keď bolo treba tak aj nemilosrdný a čo sa týkalo vecí, ktoré mali niečo do činenia s jeho štátom (napríklad dobývanie nových území) bol neoblomný“ (zdroj: Wikipedia)

Apolónia Pontiké je bývalý názov Sozopolu, ktorý mu dali ešte starovekí Gréci, aby si uctili Boha Apollóna (syn Dia a Létó, jeho dvojčaťom bola Artemis), okrem iného bol ochrancom námorníkov a liečiteľom. Moc mal aj nad svetlom, Slnkom, umením, lukostreľbou, či veštbami. Apollón mal postavený aj chrám, ktorý stál na ostrove sv. Kirila. Ešte pár rokov dozadu sa však domáci domnievali, že to bolo na ostrove sv. Ivana, ktorý je dobre viditeľný z reštaurácií, ktoré sú umiestnené na ulici Morski skali. Táto ulica má príznačný názov, nachádza sa na útese na skalách vo výške od pár metrov do asi 30 metrov. Lemuje staré mesto zo severu a začína výbežkom nad šijou, ktorá spája Sozopol s Ostrovom sv. Kirila. Keď sme prišli k šiji, dali sme sa prudko do kopca práve na ulicu Morski skali a pokračovali po nej do starého mesta. Je jedno, ktorými uličkami sa budete v starom meste túlať a ktoré budete objavovať, všimnite si najmä architektúru starých domov. Spodná časť domov je z kameňa, druhé podlažie je z dreva. Na prízemí boli najmä sklady rybárskych vecí, používali sa tiež ako pivnice. V súčasnosti sa využívajú v nejednom prípade ako obchody, či reštaurácie. Cestovný ruch totiž neobišiel ani staré mesto. Vrchné podlažia presahujú rozmermi spodné sklady a sú určené na bývanie. Práve rozmery spolu s rozdelením podlaží podľa materiálu, z ktorého sú zhotovené, sú zvláštnosťami týchto príbytkov. Nie je náhoda, ak na domoch nájdete tabuľky hovoriace, že majú voľné izby (Svobodni kvartiri). Tie sa ostatne dajú nájsť aj bez takýchto tabuliek a zväčša za veľmi dobrú cenu. Bez problémov si nájdete ubytovanie v starom meste už od 7 eur na osobu na noc. Stačí sa opýtať domácich, ktorí posedávajú pred domom a vyšívajú, relaxujú, či len tak sa medzi sebou rozprávajú. Domy sú staré 100 a viac rokov, niektorých vek presahuje 200 rokov. Avšak sú veľmi zachovalé a príjemne vyzerajúce. Niekedy sa až začudujete, ako blízko vedľa seba sú postavené vrchné podlažia. V čase, keď sa stavali, bol Sozopol rybárskou osadou, jeho obyvatelia sa živili najmä rybolovom a obchodom s rybami. Ženy chodievali na polia v okolí osady, prípadne boli v domácnosti. Niektorí moreplavci chodievali za obchodom do iných lokalít, najmä po Bulharsku, ale aj do dnešného Turecka, najmä Istanbulu, kam sa po Čiernom mori bez problémov dostali. Ulica Morski skali je v podstate severný kraj starého mesta. Hneď na úvod na nás zapôsobila reštaurácia Ksantana. Sadli sme si tu na necelú hodinku k ginu s tonikom a slančev brjag-u (bulharský koňak, v preklade Slnečné pobrežie) a dali si k tomu výbornú palacinku s medom a orechami. Tentoraz pokus s palacinkou v reštaurácii dopadol omnoho lepšie ako v Kitene a bola ozaj famózna. Po tom, čo sme si pofotili reštauráciu samotnú a jej okolie, mohli sme ísť ďalej, no nie ďaleko. Asi po 100 metroch prišlo na rad ešte jedno stravovacie zariadenie (Tongra), tentoraz už som si bol istý, že je to podnik, ktorý som navštívil pred tromi rokmi, a kde sa mi veľmi páčilo. No uznajte sami, sedíte si na zasklenej terase (bežne bývajú okná otvorené, ale teraz veľmi fúkalo) doslova nad morskou hladinou, okolo hlavy vám lietajú čajky a vy sa cítite ako v siedmom nebi… Rovnako sa však budete cítiť aj v Ksantane, akurát výhľady sú málinko rozdielne. Tentoraz som ale dlho v Tongre nepobudol. Mal som dohodnuté stretnutie s kamarátkou zo Sofie, s ktorou sme sa spoznali práve pred tromi rokmi v hoteli Level v Primorsku, kde sme boli ubytovaní. Dona akurát bola s priateľom Alexom, sestrou Milou a jej priateľom Petkom na dovolenke v Sozopole. Bolo potešenie ju počuť opäť po 3 rokoch, zatiaľ aspoň v telefóne. Aj keď sme ostali v kontakte, tak nie telefonicky, iba písomne na sociálnych sieťach. Z reproduktorov hrali pesničky Grafu, čo je jeden z domácich interpretov a k jeho hudbe som sa dostal práve vďaka Done a jej kamarátkam zo Sofie, takže to bola milá paralela. Po necelých 5 minútach v Tongre som teda nechal maminu samú a išiel na dohodnuté stretnutie. Stretli sme sa s Donou a Alexom na stanici a zapadli do prvého plážového baru… Pri popíjaní skvele vychladenej Zagorky sme si dobre „pospíkovali“. Nebolo na škodu „oprášiť“ angličtinu po dlhých rokoch. Neskôr prišli aj Mila s Petkom. A práve od Dony s Alexom som sa dozvedel, že Bulhari majú 6. Septembra štátny sviatok – Deň zjednotenia Bulharska. Zrazu som vedel, prečo je v tých dňoch všade toľko ľudí – či už v Sozopole, ale aj v Primorsku. Domáci využívali posledné letné dni v kombinácii s predĺženým víkendom na rekreáciu v prímorských strediskách. Deň zjednotenia Bulharska sa viaže k roku 1885, pričom sa jednalo o zjednotenie vtedajšieho Bulharského územia s Východnou Ruméliou (oblasť od Burgasu po Pazardžik východne od Sofie a asi 50 km na sever a juh od Burgasu, 100 km na sever od Pazardžiku). „Už v roku 1880 existovali v kniežactve (bulharskom, pozn.) a vo Východnej Rumélii tajné organizácie pripravujúce zjednotenie nadväzujúce na niekdajšie Edinstvo. V roku 1884 emigranti z Macedónska začali vytvárať revolučné spolky s cieľom pripraviť povstanie, ktoré by umožnilo zjednotenie nielen kniežactva a Východnej Rumélie, ale aj kniežactva a Macedónska. Na jar 1885 vznikli tajné výbory v Ruse, Sofii, Varne a Plovdive. Plovdivský výbor prevzal na návrh Zacharija Stojanova vedenie a premenoval sa na Bulharský tajný ústredný revolučný výbor (BTÚRV). Výbor pripravoval vystúpenie ozbrojených čát, ktoré mali vyvolať povstanie rovnako v Macedónsku.“ Aj napriek tomu, že BTÚRV mal okrem iných sympatie aj u bulharskej vlády, kabinet predsedu Petka Karavelova musel brať do úvahy aj súvislosti medzinárodných dohôd, ktoré v tom čase určovali hranice na Balkáne a bolo dané tzv. Rovnovážne vyváženie síl medzi krajinami Balkánu. Povstanie v Macedónsku mohlo byť narušením zvrchovanosti Osmanskej ríše, čo by sa nepáčilo veľmociam v Európe. Zasadnutie BTÚRV, ktoré sa konalo 25.júla 1885 v Dermen-Dere prepracovalo plány a obmedzilo ich na zjednotenie kniežactva len s Východnou Ruméliou. Vedenie BTÚRV postupne nadviazalo konakty z rumélijskými dôstojníkmi, ktorí zjednotenie podporovali a získali si ich na svoju stranu. Okrem toho snahy BTÚRV podporoval aj knieža Alexandr Battenberg, ten dokonca kvôli nim aj cestoval do Londýna a Viedne rokovať na medzinárodnom poli. Podarilo sa mu získať predbežný súhlas mocností Veľkej Británie a Rakúsko-Uhorska, čo však už dopadlo horšie, boli rokovania s Ruskom. To totiž tieto snahy rozhodne odmietalo. Samotný prevrat sa konal z 5. na 6. Septembra 1885 a prebehol veľmi hladko, a to jednoducho preto, že dôstojníci armády a polície boli buď zapojení do príprav povstania alebo s ním sympatizovali. „Povstalci ihneď zostavili novú dočasnú vládu Východnej Rumélie zloženú z predstaviteľov BTÚRV a oboch rumelijských politických strán pod predsedníctvom G. Stranského. Ten informoval ihneď Battenberga, ktorý 8. Septembra so súhlasom ministerského predsedu P. Karavelova a predsedu Národného zhromaždenia Stefana Stambolova slávnostne prehlásil zjednotenie oboch častí Bulharska. … Na Balkáne tak vznikol pomerne veľký štát o rozlohe 96 345 km2 s asi 2 834 000 obyvateľmi.“ (Rychlík, Jan – Dějiny Bulharska, 2002, s. 240-242, vlastný preklad z českého jazyka)

Sozopol má ešte jednu zaujímavosť. Teda, je ich viac, ale nebudem spomínať všetky. Je ňou kostolík sv. Zosima. Svätý Zosim bol mučeník, žil v stredoveku. Zomrel násilnou smrťou len preto, že bol kresťanom a žil v nesprávnom období. Narodil sa v Sozopole. Akurát, že to nebol Sozopol v Bulharsku ale v Malej Ázii – viacero miest sa vtedy volalo rovnako, boli to Apolónie, pričom neskôr sa všetky Apolónie premenovali na Sozopol. Bulharský Sozopol bol však miestom, ktoré rovnako ako stovky ďalších, sa snažilo mať nejakého rodáka, ktorý bol svätý. A tak využili zhodu miest narodenia a takpovediac si ho privlastnili. Kostolík nájdete kúsok od stanice, v parku nad mestskou plážou.

Ako som už skôr spomínal, na stanici v Sozopole sme nakoniec pobudli o niečo dlhšie ako sme plánovali. Ale pekne po poriadku. Dohodnutý čas o 15:00 som nakoniec nestihol, jednoducho sme sa neskoro vybrali z baru a akosi sa nám nechcelo lúčiť sa. Veď, ktovie, kedy sa najbližšie stretneme? A podľa rozpisu, ktorý som si ráno pozeral, autobus mal vyraziť z Burgasu aj tak presne o 15:00 hod., takže som si myslel, že ho pohodlne stihneme. Lenže, on vyrazil o tretej poobede už zo Sozopolu. To je tiež jedno zo špecifík tejto lokality, neviem či aj celej krajiny. Autobusy jednoducho nechodia presne podľa cestovného poriadku, keď sú naplnené, idú aj skôr, pokojne aj o 20 či 25 minút. Jediné, čo nám v tejto chvíli ostávalo, bolo ešte sa poprechádzať, aby sme neostali sedieť ďalšiu hodinu na zastávke. V okolí bolo aj tak dosť obchodov a pekných miest, tak prečo nie? Vybrali sme sa smerom do ulice Apolonia, na jej začiatku sme ešte popozerali pár obchodov so suvenírmi. Na stanicu sme sa vrátili v predstihu už okolo 15:45 hod. a mysleli si, že o spoj štvrtej nás pohodlne dopraví naspäť do Primorska. Omyl. Keď sme ho na stanici zahliadli, už bol plný, a tak nepomohli ani všakovaké prosby šoférovi. Bohužiaľ, na státie miesta v týchto spojoch jednoducho nie sú. A tak sme strávili ďalšiu hodinu na stanici, pričom tentoraz bolo jediné skrátenie si dlhej chvíle v obchode s potravinami, kde som si kúpil jogurtový drink s melónovou príchuťou. Vrele odporúčam. Jedná sa o produkt Danone, ale je neskutočne chutný a osviežujúci. V Bulharsku sú jogurty a nápoje z jogurtov okrem iného veľmi zdravé. Pôda v tejto krajine totiž dáva spásajúcemu dobytku jednu pre ľudský organizmus veľmi prospešnú baktériu – Lactobacillus Bulgaricus. Tá sa cez mlieko dostáva aj k nám, spotrebiteľom. Avšak jediná krajina, kde sa vyskytuje je práve Bulharsko (odtiaľ pochádza aj jej názov). Je to vraj najzdravšia probiotická baktéria na svete, pričom podľa priemerného veku dožitia sa Bulharov by som si bol aj istý, že je to tak. Je len škoda, že Bulhari vyvážajú jogurty napríklad až do Japonska, ale u nás o ne záujem nie je. Ktovie prečo.

Cestou zo Sozopolu do Primorska vás len pár metrov od výjazdu na hlavnú cestu po pravej strane očarí nový zámok pri dedinke Ravadinovo. Je celkom šok ho zazrieť. Veď prechádzate krajinou, kde sa sústredíte iba na more, občas zahliadnete nejakú dedinku na druhej strane cesty a zrazu sa pred vami zjaví dedina a - zámok. Zámok v Ravadinove nie je historickou budovou, bol postavený len nedávno, avšak v štýle dávnych časov stredoveku. Vnútro nie je úplne dokončené, zatiaľ tam sú len vínne pivnice, pár veľkých hál a umelecká galéria. Plocha zámku zaberá niečo viac ako 30000 m2.

Po príchode do Primorska a zložení si vecí na izbe nasledovala ako obvykle večera. A zasa z toho boli kebab a palacinkou. Večer nasledoval len oddych na izbe.

Sobotné ráno začalo trošku netradične a hlavne podstatne skôr ako iné dni. Budík bol na 5:45 hod., plán bol ísť si pozrieť východ Slnka. Po prebudení sme skonštatovali, že budík bude stačiť ešte posunúť o 15 minút. No po piatich minútach ma mamina v zhone prebudila, že treba vstávať, už je vidieť trochu fialovej farby na oblohe. Obliekanie a obutie nám trvalo snáď 2 minúty, chytili sme do rúk fotoaparáty a vybehli sme z izby. Cestou sme zobudili recepčného, ktorý na sedačke pri recepcii driemal. Chudák, mal z nás šokovú terapiu, vôbec netušil čo sa deje, či náhodou nepadajú tanky. Ako sme sa neskôr rozprávali s kamarátom Michalom z Brezna, nebol to v toto ráno jediný šok. On šiel totiž fotiť východ Slnka asi 10 minút po nás. Prišli sme na útes a čakali sme. Tým, že sme sa tak ponáhľali, neobliekol som sa dobre, a po pár minútach som začal dosť mrznúť. Od mora totiž fučal veľmi studený vietor a nohám bola čím ďalej, tým viac zima. Nepomáhali ani prechádzky v blízkosti miesta, kde sme stáli, ani prešľapovanie z nohy na nohu. Medzičasom som zahliadol jedného otužilca sa kúpať ešte v prítmí skorého rána. Na samotný východ sme čakali najmenej trištvrte hodinu, no ten stál ozaj za to. Aj napriek tomu, že som sa počas čakania pýtal, či sa Slnko náhodou nenachádza ešte niekde v Japonsku. Najprv sme zahliadli len fialové zore, niečo ako fatamorgána v diaľke nad hladinou. Potom už nasledovalo samotné Slnko a to sa nechcelo nechať zahanbiť. Fotoaparát robil čo mohol, snažil som sa zachytiť východ najlepšie ako sa dalo. Najkrajšie bolo vo chvíli keď už už bolo celé nad hladinou, no nie a nie sa odlepiť z mora. Fotili sme asi hodinu a potom už bolo Slnko klasicky žlté nad obzorom a začal sa deň. A tak sme vyzimení zapadli do baru na pláži, ktorý strážil jeden milý dôchodca (cez noc od 20:00 do 8:00 ráno). Spravil nám čaj s kávou, pri odchode sme mu nechali 1,5 leva a šli sme na raňajky.

Po nich sme sa opäť vydali na pláž na kúpanie a relax a dospávanie rána. Aj tak už bolo výletov za posledné dva dni dosť a jednu exkurziu sme mali naplánovanú aj na poobedie. Na pláži bola prvá úloha po rozložení si vecí opäť sa hodiť do vĺn Čierneho mora. Strávil som v nich v tej chvíli dobrú pol hodinu a šiel sa trochu poopaľovať, veď predtým som nebol na pláži dlhé hodiny… Keď začalo byť príliš teplo, zobral som si z tašky pár drobných a šup ho do baru na čapovanú Zagorku. Sadol som si do altánku so slamenou strechou, sledoval plážový život a počúval šumenie mora a bol to skutočný balzam na dušu. Okolo obeda sme sa zobrali z pláže na izbu, nech nenamáham spálené telo, dali si obednú siestu a o jednej sme vyštartovali smerom na ulicu Perla. Odtiaľto totiž vychádza turistický vláčik k rezidencii Perla. Zaplatili sme 6 leva za dvoch na jednu cestu a prešli sme ulice Stara Planina a Iglika, kde bola ešte jedna zastávka. Pri najväčšom a najluxusnejšom hoteli v mestečku – Grandhoteli Primorsko. Po pár metroch sme už ale odbočili na cestu k Perle. Cesta okolo chránených piesočných dún netrvá dlho, pri rezidencii ste za pár minút. Po prvých asi 30 metroch sa na ľavej strane nachádza stajňa koňov, ktoré sa využívajú v Primorsku na viaceré účely. Popri nej sa pokračuje ďalej, nikde sa neodbočuje, v podstate ani nie je kam. Až na dve výnimky – k pristávacej dráhe motorového rogala, kde vás navedie šípka a ku koncu trasy k Perle aj smerom na Kitku, resp. k sústave historických kameňov Beglik Taš (tu som zatiaľ nebol, neviem teda podať o tomto mieste informácie, nachádzajú sa ale asi 4 km od Perly). Let na rogale je samozrejme s inštruktorom, alebo ak chcete s pilotom, a cena sa odvíja od času, ktorý na ňom chcete stráviť. Za 10-minútový let nad Primorskom sa platí 45 leva, 15-minútový nad Primorskom a Kitenom vás vyjde na 55 leva a hodinový smerom na Sozopol 220 leva. Vyskúšal som si ten s najkratšou minutážou a môžem ho odporučiť. Ozaj je veľmi pekné vidieť Primorsko z výšky. Letí sa asi tristo metrov nad zemou, pilot je veľmi priateľský, ústretový a hlavne skúsený. Presne vie, ako tam hore fúka, čo treba mať so sebou, pričom nevadí mu ani fotoaparát či kamera. Dokonca mi požičal aj bundu, aby som hore nezmrzol, aj keď asi by som vydržal len v tričku s krátkymi rukávmi… Ale o tom neskôr, nebolo to na programe v ten deň.

Vystúpili sme a dali sme sa priamo k rezidencii. Pred ňou vybieha do mora asi 30-metrové mólo, ktoré vodu v zálive ešte viac upokojuje. Pri pohľade od rezidencie naľavo je vidieť roky nečistenú časť mora. Do zálivu medzi horou a mólom voda naplavila nespočetné množstvo chalúh, ktoré tam vytvorili doslova nepriepustný val a zápach z nich je cítiť ešte dobrých pár desiatok metrov odtiaľ. Na druhej strane, „za mólom“, teda napravo od Perly začína časť pláže známa ako Perla beach. Voda tu nie je najhoršia, avšak považovať ju za čistú sa rozhodne nedá, riasy a chaluhy sú aj tu veľmi početné. Otestoval som to na vlastnej koži a chcel som sa ísť okúpať. Avšak, v podstate som iba chcel, po vstupe do vody som prešiel cez ne asi 15 metrov a vrátil som sa späť. Jednak to nebolo príjemné a jednak plávať by sa v nich aj tak nedalo. Možno to však bola iba momentálna situácia v tomto zálive. Aj sem si totiž ľudia zvykli chodiť natoľko, že obchodníci neváhali a pred pár rokmi tu začali prevádzkovať plážové bary. Zatiaľ sú tu dva, ktovie, koľko ich postupne pribudne. Aj keď je otázne, či ich bude kam umiestniť. Perla beach totiž nie je nejako dlhá, má asi 250-300 metrov, po nej už nasleduje samostatná časť pláže určená pre ľudí využívajúcich kemp, ktorý sa pri ceste k Perle nachádza. Po asi 400 metroch sme sa vydali dunami smerom k ceste, hľadali sme tam totiž odbočku k pristávacej dráhe rogala. Chceli sme zistiť, koľko let nad Primorsko stojí a kedy sa lieta. Zistili sme to, avšak na to, aby som letel, nám chýbali nejaké Levy. Tento raz sme to teda odložili, avšak bolo jasné, že v nedeľu ma to „neminie“. Z pristávacej plochy sme sa presunuli späť na severnú pláž, okolo bývalého múru postaveného kvôli Perle a okolo nudistov sme prešli kúsok k česko-slovenskému baru Salsa, kde mali tento rok vystúpenia aj Rytmus s Egom. Ani sa už nie je čomu čudovať, Primorsko je typické aj tým, že je to tzv. česko-slovenská kolónia. Teda, v lete. Salsa bar som spoznal v lete 2009, kedy sme sem chodievali na nočné diskotékové zábavy, hrávali tu najväčšie letné hity, ale tiež hity od Elánu, Teamu, Rytmusa, Horkýže slíže, či Kabátu. Jednoducho, vždy tu bola perfektná zábava. Tento rok som tam na zábavu nezavítal. Bolo už po hlavnej sezóne, a tak si nie som istý, či sa nejaké usporadúvali. Počas tejto návštevy som si vychutnával pohľady na more pri pive. Neskôr som sa šiel zvaliť na pláž a na skok do vody sa schladiť. Predsa len, pri teplotách okolo 28°C nie je veľmi príjemné celé poobedie stráviť vystavený Slnku a zahalený v tričku.  Okolo 17-tej sme sa zbalili a odišli sa osprchovať na izbu.

K večeri sme si tentoraz vybrali reštauráciu na rohu ulíc Perla a Ropotamo. Už deň predtým sme vedeli, že sem zavítame, ponúkali totiž jedlá za veľmi prijateľnú cenu. Mamina mala chuť na vysmážané zemiakové placky, o ktorých sme nevedeli, že v nich niečo je. Bolo to dobré, ale čo to bolo? Syr? Šunka so syrom? Alebo niečo iné mliečne? Jednoducho záhada. Ja som si dal za úlohu vyskúšať jedno z bulharských národných jedál – Kavarmu. Mäso pripravované na cibuľke, s paprikou, rajčinami, čubricou (korenie, resp. saturejkou), pórom, vňaťkou, mletým čiernym korením a vajcami zavinuté v omelete sľubovalo veľmi príjemný chuťový zážitok. A nesklamalo ma. Bolo to sýte a veľmi chutné. Stálo to približne 5,6 leva (teda asi 2,80 eura), keď som si dal k nemu čapovanú Zagorku, nedal som za večeru v prepočte viac ako 3,50 eura. Dokopy aj s maminými zemiakovými plackami to nebolo viac ako 6 eur a to rátam aj s nejakým tringeltom milému čašníkovi. Lacné, nie?

Okrem Kavarmy môžem odporučiť aj ďalšie typické bulharské jedlá – Musaku, či plnené papriky. Zvláštnosťou bulharských plnených paprík je to, že v nich nenájdete žiadne mäso. Nevynechám samozrejme moje najobľúbenejšie, a to Šopský šalát. „Šopák“ je ideálny na večeru, keďže je ľahko stráviteľný. Pozostáva z paprík, ktoré sú „orestované“ na troche olivového oleja, samozrejme, krajšie vyzerá, ak je v ňom čo najviac druhov paprík. Ďalej sa pridávajú na malé kúsky nakrájané rajčiny, šalátová uhorka, niekde dávajú aj cibuľu a cesnak. Toto sa zmieša, pridá sa na kocky nakrájaný balkánsky syr (v Bulharsku používajú originál s názvom Sirene, ktorý je podstatne slanší, v našich končinách ho však nedostať kúpiť, preto sa volí táto náhrada), prípadne sa naseká petržlenová vňať. Receptov na šopský šalát je niekoľko, aj priamo v Bulharsku nájdete takmer v každej reštaurácii trochu iný. Raz vám syr nakrájajú na kocky, raz nastrúhajú, raz v ňom máte cesnak, či cibuľu, inokedy nie. Bulhari si hotový šalát väčšinou dochucujú octom, resp. omáčkou (sos), mne však chutí viac bez týchto „zlepšovákov“.

Z reštaurácie, v ktorej sme večerali je vidieť akurát škola, avšak vyučovanie tu ešte nezačalo. Deti si totiž užívali posledný prázdninový deň. V Bulharsku, na rozdiel od Slovenska či Česka, prázdniny trvajú o niečo dlhšie. Okrem školy sa v jej blízkosti nachádza aj dráha pre motorové štvorkolky, hlavne deti sa na ne chodia blázniť. Za rohom na ulici Perla je ďalšia reštaurácia, kde vám radi spravia metrové pivo, ktoré si potom načapujete do pohárov podľa gusta. Väčšej partii sa rozhodne oplatí, po prerátaní vychádzalo lacnejšie v priemere na jeden polliter ako v obchode. Po našej večeri sme sa vrátili na ulicu Perla a medzi školou a autodráhou sme sa dali ulicou Slavianska smerom k Iglike (druhej hlavnej ulici, spomínaná je v odstavci, kde sa píše o stanici v Primorsku). Až k Iglike sme však neprišli, na križovatke s ulicou Rusalka sme sa dali doprava na Opalčensku. V tejto časti Primorska sa nachádza len niekoľko bytových domov a pár malých rodinných penziónov. Nič zvláštne, čo by stálo za zmienku. Šli sme po nej iba kúsok a medzi domami sme sa dostali do ulice Stara Planina. Na nej sa nachádza asi jeden z najškaredších hotelov a ubytovacích zariadení v mestečku vôbec – hotel Tišina 2*, do ktorého organizuje zájazdy najmä česká „cestovka“ Alexandria, ale aj nejaké slovenské cestovné kancelárie. Pravdupovediac, úprimne ľutujem ľudí, ktorí sa na tento zájazd podujmú, nechcel by som v ňom bývať, ani keby mi platili … Aj keď, vo vnútri som nebol, je možné že zvnútra je celkom solídny. Len zvonku vyzerá hrozne vyšednutý, typická stará socialistická stavba (nech sa na mňa socialistickí architekti nehnevajú, ale väčšina stavieb z toho obdobia sa mi nepáči, pôsobia na mňa odpudzujúco, aj keď boli plánované účelne). Keďže Tišina leží na rohu Starej Planiny a ulice Perla, pomaly sme sa blížili k nášmu hotelu, boli sme od neho vzdialení zhruba 150 metrov. Mohli by sme k nemu prejsť jednoducho po ulici Perla a na jej konci zabočiť doprava na ulicu Laguna. Tentoraz sme ale pre návrat zvolili (nie jediný raz) križovanie Starej planiny s Perlou, pričom sme pokračovali po Starej planine okolo obchodu (v bulharčine Chranitelni stoki - potraviny) a hotelov Opal a Primorsko, pri poslednom menovanom sme zabočili doľava na ulicu Neptun. „Náš“ hotel formálne na tejto ulici leží, aj keď zároveň sa jeho terasa orientuje smerom do ulice Laguna.

Aj tento deň nám dal zabrať, a tak sme šli na izbu si odpočinúť. Mamina na nej už ostala, mňa však pred desiatou hodinou večer prepadla túžba ísť sa ešte prevetrať a prejsť sa. Vyšiel som von a vydal sa k moru. Nedošiel som až na pláž, Dostal som sa na útes nad ňu, ďalej sa mi nechcelo, piesok v botaskách by ozaj nebol príjemný spoločník. Ako som tak postával na útese, sledoval som v diaľke v tme rezidenciu Perla, tri svetielka na vysielačoch na vrchu Kitka a krásnu oblohu plnú hviezd, medzičasom sa rozfúkal dosť silný vietor a zahnal ma preč z tohto kúzelného miesta. Vrátil som sa teda nazad a okolo „nášho“ hotela som pokračoval ďalej rovno krížom cez ulicu Perla. Nezabočil som nikde, chcel som preskúmať tú prašnú cestu, o ktorej som sa zmieňoval hneď v úvode pri opise trasy k reštaurácii z prvého večera („pokračujúca prašná cesta z ulice Laguna“). Prešiel som poza hotel Belitsa a okolo penziónu Malina až na Igliku. Hotel pravdepodobne dostal názov podľa belíc, ktoré okolo neho rastú jedna radosť. Cez Igliku som sa po návšteve supermarketu schovaného za architektonicky veľmi zaujímavo a pekne riešeným hotelom Queen Nelly 3* dostal až na koniec ulice Laguna. Ulica končí už len v poli, kde sa ale časom určite bude nachádzať množstvo ďalších ubytovacích kapacít. Primorsko sa totiž stále rozrastá. Po 3 rokoch, čo som tu nebol som sa pri vjazde do mesta nestačil čudovať. Vrátil som sa kúsok a vydal sa na ulicu Oazis, kde leží ďalší známy a podľa recenzií z internetu veľmi kvalitný hotel Plamena palace 4*. Okolo neho som pokračoval na ulicu Stamopolu, ďalšiu hraničnú ulicu za ktorou už nič nie je, len pole. Určite dočasne. Križovaním Igliky som sa napojil na Perlu a pokračoval som späť k Lagune a do hotela sa vyspať.

Ulica Perla má pravdepodobne názov od rovnomennej rezidencie bývalého komunistického vodcu Bulharska, Todora Živkova. A možno je to naopak. Ozaj som sa zatiaľ nedopátral, čo bolo vymyslené skôr. Živkov svoju rezidenciu umiestnil šikovne v zálive pod vrchom Kitka, takže zo severu ju chráni hora a od juhu k nej toľko nefúka. Práve na cestu postavenú kvôli tejto rezidencii sa napája ulica Perla.

V nedeľu ráno nastal deň D. 4 roky som uvažoval, či si rogalo vyskúšať alebo nie. Tento raz som sa konečne odhodlal a našiel zároveň aj naň peniaze. Po raňajkách sme asi o 10tej vyšli z hotela a dali sa na cestu k Perle. Na pristávacej ploche akurát začal pilot s jeho skladaním a toto celé malo trvať asi 45 minút. Opýtal sa nás, či chceme počkať, alebo prídeme neskôr. Počkali sme. Dal nám stoličky, sadli sme si pod strom do tieňa a sledovali, ako sa také rogalo vlastne skladá. Ani neviem, ako ten čas ušiel a zrazu pilot zahlásil, že si dá ešte skúšobný prelet. Pri tom, ako vzlietal mi nebolo všetko jedno. Teda, skôr môjmu žalúdku. Na krátkej vzdialenosti nabral veľmi dobrú výšku, avšak pri vzlietaní to vyzeralo tak, ako keby šiel hlavou kolmo k oblakom.  O pár desiatok sekúnd nastala tá chvíľa. Pilot mi požičal bundu a sadli sme si do stroja. Ešte pár záberov na pamiatku a mohlo sa ísť na vec. Najskôr pomaly sa otočiť a potom už len rolovanie a nabratie správnej výšky. Leteli sme najprv smerom ku Kitke, ponad Perlu, ukázal mi Mys Maslen, kde sa nachádza maják, aby lode v noci nenabúrali na plytčinu a nestroskotali, ďalej sme sa otočili a popri severnej pláži sme preleteli k južnej časti Primorska. Tu bolo krásne vidieť cestičku spájajúcu severnú pláž s prístavom v južnej časti, ktorá obieha okolo výbežku, na ktorom Primorsko leží. Ponad prístav, ústie rieky Djavolska a južnú pláž s výhľadmi na Kiten aj na miesta vzdialenejšie (napr. Carevo, či na druhej strane Djuni) sme sa západnou stranou mestečka vrátili k miestu vzletu. Tesne pred pristátím mi ukázal aj niečo zo svojho umenia, točil nás bez držania tyče, ktorá na to slúži, teda využil iba svoje telo. Plný dojmov som sa s mamou vrátil na pláž a užívali sme si jeden z posledných krásnych letných slnečných dní.

Na ulici Iglika oproti hotelu Belitsa a v blízkosti Queen Nelly sa nachádza reštaurácia, ktorá nie je staršia ako 2 roky. Pri mojej ostatnej návšteve Primorska tam totiž ešte nestála. Jej meno je „Vulčan Vojvoda“, pričom názov sa vzťahuje k Vulčanovi – vojvodovi z pohoria Strandža, ktorý bol známy nielen v tejto oblasti, ale jeho meno poznali ľudia aj v centrálnej a východnej časti pohoria Balkán (ľudový názov pre Staru Planinu), či na severe Bulharska. Žil na prelome 18. a 19.storočia. Legenda hovorí, že odložil poklady, ktoré mal od Turkov, aby sa venoval organizácii hnutia na zriadenie nezávislého územia v Strandži. Cez zimu žil v Istanbule, tu mal výzvedy v sultánovom paláci Topkapi, a teda bol informovaný o všetkých transportoch cenností a drahých kovov, či už po vode alebo po súši. V iných ročných obdobiach, keď lode smerovali okrem iného aj cez oblasť rieky Ropotamo, prepadával lode ako pirát. V zátoke Paraskevi prepadol tureckú plachetnicu prevážajúcu štátny poklad z Varny do Istanbulu, potopil ju a poklad ukryl. Okrem toho našiel veľa pokladov aj po starovekých Rimanoch a Trákoch, ktorí tu žili okrem iného aj na pevnosti Vulčanovo Kale. Táto sa nachádza kúsok od skaly nazvanej Levia hlava, ktorú uvidíte z cesty od Primorska smerom na Burgas pár kilometrov za Primorskom nad riekou Ropotamo. Z určitého uhlu pripomína práve leviu hlavu. Pevnosť v blízkosti skaly vraj pochádza z miestnej legendy o tom, že sa tu ukrýval práve vojvoda Vulčan v časoch bojov proti Turkom. Ďalšia z legiend tvrdí, že najčastejším úkrytom Vulčaných pokladov boli jaskyne, pričom dodnes je veľa ľudí, ktorí sa ich snažia nájsť. Je v tom však jeden háčik – nikto totiž ani len netuší, kde by sa mohli všetky tieto poklady nachádzať. Vulčan totiž na sklonku svojho života povolal 12 najlepších staviteľov z Benátok, aby mu spravili skrýš, kde si ukryje všetky svoje poklady. Po dokončení ich všetkých 12-tich nechal zabiť, aby sa nikto nedozvedel o mieste, kde ich ukryl. Všetko toto malo jediný cieľ, ktorým bola nezávislosť Bulharska. Takže pre nedeľnú večeru sme si nemohli vybrať poetickejšie a zaujímavejšie miesto. Okrem toho, grilovaná makrela s hranolčekmi a výborný bylinkový čaj dali takémuto zavŕšeniu dňa len a len plus.

Po večeri nasledovala prechádzka do centra, predsa, blížil sa pomaly záver pobytu a bolo treba pozrieť aj obchody a nakúpiť aspoň čiastočne suveníry. V obchodíkoch na hlavnej ulici sme kúpili najmä chalvu, typickú bulharskú cukrovinku, vyrobenú pomletím sezamových alebo slnečnicových semienok a ich zmiešaním s cukrom či medom. Okrem nej sa do košíka dostala káva, ktorá síce nie je typicky bulharská, ale bola odlišná od tej, ktorá sa predáva v našich končinách. A nezabudol som ani na biely syr Sirene, ktorého by som najradšej zobral na kilá. Keby sa tak zmestil do batožiny…

Po návrate na hotel som si chvíľu oddýchol a šiel sa prejsť. Tentoraz som si zvolil úplne inú trasu ako predchádzajúci večer a po ulici Perla som sa dostal k ulici Briz. Dal som sa doľava a pokračoval ňou až na jej koniec. Koniec je vlastne na špici výbežku, na ktorom Primorsko leží, a tak jediná ďalšia možnosť, ak som sa nechcel vrátiť tou istou trasou, bola dať sa doprava okolo domov. Takto som plynule prešiel do južnej časti Primorska a dostal sa do miestneho parku. Popri rôznych partiách teenagerov som sa za tmy dopracoval ku schodom, ktoré viedli priamo dole k prístavu. Ešteže som sa rozhodol ísť ďalej parkom. Na konci totiž bola schodnejšia cesta, ako sa k nemu dostať. Aspoň za tmy bola rozhodne lepšou alternatívou. O parku a prístave sa zmienim neskôr. V tme sa totiž nedalo nič moc pozorovať. Vrátil som sa uličkami až k námestiu a prešiel okolo úradu (v bulharčine Obština Primorsko). O chvíľu som sa napojil späť na ulicu Perla a prešiel do hotela.

Ráno sme sa rozhodli preskúmať prístav za denného svetla, dokončiť nákupy a poobede sa vydať posledný raz na pláž. Prešli sme teda cez námestie a dali sa ulicou Černo more vpravo dole. Už tu sme skúmali rôzne obchody so suvenírmi, keramikou, potravinami či iným tovarom. Cestou do prístavu sa nám však kupovať nechcelo. Ulicou Krajmorska sme sa dostali už priamo do prístavu. Nachádza sa tu len pár lodiek, väčšinou rybárskych, je tu však aj miesto, odkiaľ sa vychádza na výlety okolo Primorska, napríklad na chytanie rýb, na potápanie či na plavbu do Kitenu a Sozopolu. Je odtiaľto veľmi pekný pohľad práve na Kiten, ale aj na ústie rieky Djavolska a na južnú pláž. Mólo v prístave využívajú rybári, turisti sa môžu občerstviť v reštaurácii, ktorá tu takisto nechýba. Pofotili sme desiatky záberov a vydali sa späť do centra. Tentoraz už ozaj na nákupy, predsa, boli sme v Primorsku posledný deň. Prešli sme cez park, okolo obchodov s kožou a keramikou sme sa dostali až ku suvenírom. Predajňa už bola sčasti zbalená, koniec sezóny sa prejavoval aj v centre. Napriek tomu, kúpili sme zopár drobností, z ktorých som vyskúšal a odporúčam krém na tvár s UV filtrom – značka Yoghurt of Bulgaria. Krém obsahuje výťažky z jogurtu a ružového oleja a veľmi pekne vonia.

Niektoré obchody už boli pozatvárané a nebolo v nich nič. O rok sa v júni opäť otvoria a budú ponúkať turistom všakovaké tovary od výmyslu sveta. Aj napriek tomu sme ešte kúpili nejaké veci a v potravinách pár fliaš alkoholu ako darčeky pre známych. Veď keď pollitrová rakia stojí v prepočte 3 eurá, myslím si, že nie je o čom… A to je iba jeden príklad cien. Koniec sezóny má teda aj svoje výhody. V porovnaní s predchádzajúcimi pobytmi som minul asi o polovicu menej a nemám pocit, že by som sa v niečom obmedzoval. Nekúpil som si síce žiadne oblečenie, ale bol som na rogale, čo sa čiastočne vyrovnáva. A to som bol na mieste iba o dva dni menej ako som býval zvyčajne.

Námestie v Primorsku je vlastne ulica Treti Mart, z ktorej priamo na námestí vychádzajú 3 ulice – pokračuje tu Treti Mart, ďalej Černo more, Strandža a ulica smerujúca k južnej pláži. Nájdete na ňom okrem už spomínaného úradu, aj banku (pre turistov slúžiacu najmä ako zmenáreň, kurz na predaj Leva voči Euru bol 1,93, teda za 100 Eur dostanete 193 Leva), stanoviská taxi, ktoré vás odvezie kamkoľvek, búdku, kde sa predávajú fakultatívne výlety – všetky v bulharčine, nemčine, angličtine, o češtine či slovenčine tam zatiaľ nechyrovali, čo je trochu prekvapujúce vzhľadom na to, že celé Primorsko je vlastne hlavne o návštevníkoch z našich končín. Na celej ulici Treti Mart sa dá bez problémov najesť – všade sú stánky s kebabom, palacinkami, ktoré robia s priemerom 30 cm, takže jedna stačí na sýty sladký obed, kukuricou či iným občerstvením. Takisto je tu plno obchodov, všakovakého druhu. Tí, ktorí sa chcú zabaviť, zájdu do rôznych diskoklubov, napríklad Orgasm, Tequilla bar, či iných. Jednoducho, v Primorsku sa človek nenudí, či príde kvôli zábave, či kvôli oddychu, Primorsko vie vyhovieť obom požiadavkám. Poobedný pobyt na pláži v popoludňajších hodinách nám utiekol veľmi rýchlo. Slnko síce ohrialo vzduch na príjemnú teplotu, avšak chladný vietor nám pripomenul dátum v kalendári. Aj napriek tomu som ešte chcel vyskúšať vodu, zaskákať si vo vlnách, bez ohľadu na to, že po vyjdení z vody mi vždy ostalo chladno. Po rozlúčke s plážou nám neostávalo nič iné, len sa nachystať na poslednú dovolenkovú večeru v tomto roku. Tentoraz sme šli spolu s priateľmi z Brezna – Mirkou a Michalom do reštaurácie, kde chodievali zvyčajne oni. Každý si totiž našiel počas pobytu niečo svoje, kam ho to ťahalo, a tak sme boli aj radi, keď nám ukázali „tú ich“. Nachádza sa na ulici Kondolov. Vydali sme sa ulicou Laguna akoby sme šli k moru, za cintorínom sme však odbočili vpravo a pokračovali rovno asi 150 metrov a boli sme na mieste. Volala sa Čenger. Určite ju môžem odporučiť, aj napriek tomu, že sme sa tu nezdržali dlho. Obsluha bola milá, jedlo chutilo, pivo malo správnu teplotu.

Po návrate nás čakalo už len balenie. Neodpustil som si ešte jednu prechádzku, avšak tentoraz ozaj nie dlhú. Zašiel som už len do obchodu kúpiť domov 3 plechovky Zagorky, nech mi má čo doma pripomenúť moju obľúbenú krajinu. V Bulharsku sa totiž cítim ako doma, niekedy aj lepšie . Ani sa mi po návrate nedalo zaspať, nechcelo sa mi ísť domov. O pol piatej ráno sme mali budík, pred piatou sme vyrážali z hotela. Leteli sme tak, ako aj do Bulharska, spoločnosťou Bulgarian air charter, pričom sme mali medzipristátie v Košiciach. Tu sme vyložili východniarov, nabrali ďalších, ktorí išli ešte len do Bulharska a pokračovali do Bratislavy. Tu sa naša dovolenka definitívne skončila.

Bulharsko ako krajina opäť raz nesklamalo, ceny sa nezvyšovali takmer vôbec, ľudia sú tu stále milí a priateľskí, malé nedostatky tu veľmi ľahko prehliadnete a odpustíte. Veď, ktorá krajina je dokonalá?  Jednoducho, odporúčam navštíviť ju… S kým sa tam teda uvidím budúce leto?

další cestopisy
Fotoalba
Komentáře
1
Řadit podle času | Řadit podle vláken vzestupně sestupně

Při vkládání příspěvku do diskuze jako neregistrovaný uživatel budete mít u vašeho příspěvku zobrazenu IP adresu

:-) :-( ;-) :-P :-D :-[ :-\ =-O :-* 8-) :-$ :-! O:-) :'( :-X :-)) :-| <3 <:-) :-S >:) (((H))) @};-- \o/ (((clap))) :-@
aa
10.07.2014 12:17 212.5.197.***
Pekny clanocek  

Za tyzden uz aj tahame autom smer Primorsko, tak ako minuly rok :-))

  • Anonym (1)
Zpět na všechny diskuze